Červený náhrdelník pani Clausovej

V jedno krásne jesenné popoludnie sa Santa Claus so svojou manželkou vybrali na prechádzku do prírody. Pani Clausová sa v tomto ročnom období rada prechádzala po pestrofarebných poliach a lesoch. Svieži jesenný vzduch naznačoval, že sa blíži zima, ako tajomstvo, ktoré sa šepká vo vetre. Počas prechádzky si manželia spomínali na Vianoce.

"Pamätáte si na rok, keď sa škriatkovia Holhojovci rozhodli vymyslieť novú vianočnú koledu, ktorá sa rýmovala?" spýtal sa Santa Claus.

"Ach áno, pamätám si veľmi dobre," odpovedala pani Clausová. "Tí chudáci škriatkovia si nikdy nemohli spomenúť na slová..."

"a všetci spievali iný rým!" Santa sa rozosmial. Pani Clausová sa pridala k smiechu a potom sa natiahla, aby sa dotkla svojho náhrdelníka, ako to často robila, keď sa vracala k milým spomienkam.

"Ale nie!" zvolala.

"Čo sa stalo?" spýtal sa Santa Claus.

"Stratila som náhrdelník. Ten krásny náhrdelník s červenými perlami, ktorý si mi dal."

"Určite si ho mala na sebe?"

"Áno." Hlas pani Clausovej sa zachvel. "Obliekla som si ho, keď som sa ráno obliekala." Santa Claus jej položil ruku na plece, aby ju utešil.

"Nebojte sa. Nájdeme ho. Len sa musíme vrátiť po našich stopách."

Vzal svoju ženu za ruku a spoločne sa otočili späť. Kráčali pomaly, očami skúmali zem a snažili sa v sivej a zelenej krajine objaviť záblesk červenej farby.

Po náhrdelníku však nebolo ani stopy. Keď sa predierali cez pole s vysokou burinou vysokou ako škriatok Lanky, pani Clausová začala byť znechutená.

"Tráva je tu vysoká. Môj náhrdelník nikdy nenájdeme."

"Samozrejme, že nájdeme. Potrebujeme len trochu šťastia. Majte trochu viery," upokojil ju Santa.

Pokračovali v chôdzi, pričom každý krok bol ťažší ako ten predchádzajúci. Po chvíli Santovu pozornosť upútalo niečo červené ukryté v lístí.

"Pozrite sa!"

Zohol sa, aby predmet zdvihol, ale ten s mávnutím krídel odletel. Nebol to náhrdelník (aj keď to by bolo niečo). Bol to krásny červený vtáčik, ktorý hniezdil v tráve, s perím žiarivým ako Sanomove líca na Valentína . Vzrušený vták lietal okolo Santovej hlavy a divoko mával krídlami.

"Ho, ho, ho! Prepáčte mi, vtáčik! Myslel som si, že si náhrdelník."

"Ach, to si ty, Santa Claus! Vystrašil si ma," povedal červený vtáčik. Santa Claus natiahol ruku a vtáčik sa mu jemne oprel o ruku.

"Náhrdelník, čo? To je smiešne meno, ale určite nie je moje." povedal vtáčik. "Ja som Kiki. Prečo sa pani Clausová tvári tak smutne?"

"Keď sme sa prechádzali, stratila som náhrdelník, ktorý mi dal Santa Claus. Je to suvenír z nádherného výletu, ktorý sme spolu absolvovali. Veľa pre mňa znamenal."

"To je škoda," povedala Kiki. "Ako vyzeral ten zvláštny náhrdelník?" "Áno," povedal Kiki.

"Bol vyrobený z perál rovnakej farby ako tvoje krásne pierka, moje milé vtáčatko."

"Môžem ti pomôcť s jeho hľadaním?" spýtala sa Kiki.

"Aké je to od teba milé!" odpovedali Santa Claus a pani Clausová zároveň.

Trojica sa vydala hľadať náhrdelník. Dvojica si rozprestrela trávu pri nohách, aby preskúmala zem. Nad ich hlavami lietal vták nad poľom vo veľkých kruhoch a snažil sa nájsť šperk.

Hľadali, hľadali a ešte raz hľadali...

"Myslím, že bude lepšie, keď to vzdáme," povedala pani Clausová. " Deň sa už pomaly končí a začína sa stmievať, aby sme niečo videli."

"Vyzeráš tak smutne," povedala Kiki. "Veľmi rada by som pre teba našla ten náhrdelník."

"Je to predsa len náhrdelník," povedala pani Clausová. "Nechcem robiť veľký rozruch."

Keďže pani Clausová sa nechcela vzdať, Santa Claus navrhol, aby sa spolu s niekoľkými škriatkami pustili do hľadania znova na druhý deň. Manželia sa rozlúčili s Kiki a potom sa vydali domov.

Po výdatnom jedle a upokojujúcom horúcom kakau sa pani Clausová a Santa Claus odobrali spať. Pani Clausová mala zvláštny sen o kŕdli vtákov s červenými náhrdelníkmi, ktorí tancovali okolo mraku v tvare komína.

Klopanie. Ťuk. Ťuk.

Pani Clausová sa prebudila so strachom. "Čo je to za zvuk?"

Klopanie. Ťuk. Ťuk.

"Znie to, akoby to vychádzalo z okna," povedal Santa Claus cez hlasné zívanie (ktoré znelo veľmi podobne ako "ho ho ho"). Prižmúril oči, keď sa cez škvrnu na záclone dovnútra dostalo ranné slnko.

Pani Clausová vstala a odhrnula záves. Obdivovala ten pohľad. "Ooooh!"

Kiki, malý červený vtáčik, stál pri okne a ťukal zobákom o sklo. Pani Clausová za ním všade videla červené perie. Santa Claus prišiel vedľa nej.

"Aké krásne!"

Zem, stromy a všetky strechy dedinských domov boli pokryté malými červenými vtáčikmi. Efekt bol nádherný!

Santa Claus otvoril okno a Kiki prehovorila:

"Ahoj! Prepáčte, že vás budím, ale ja a moji priatelia máme dobré správy..."

Na parapete pristáli dva červené vtáčiky. Každý z nich držal v zobáku jeden koniec červeného náhrdelníka.

Pani Clausová sa rozžiarila. "Aké úžasné! Ako ste ho, preboha, našli?"

"Zlomilo mi srdce, keď som ťa videla takú smutnú," povedalo vtáčatko. "Tak som si pozvala všetkých svojich kamarátov. Preleteli sme celé okolie a po veľmi, veľmi, veľmi, veľmi dlhom hľadaní sme náhrdelník konečne našli. Bol zapichnutý vo vetve borovice."

"Musel som sa dostať príliš blízko k stromu, keď som sa snažil vyhnúť kaluži," povedala pani Clausová, keď jej vtáčiky vložili náhrdelník do dlane. "Som vám veľmi vďačná, moji malí priatelia!"

Všetky vtáčiky začali radostne štebotať.

"Ako sa vám vôbec môžeme poďakovať?" spýtal sa Santa Claus.

"Po všetkom, čo robíte pre milióny detí na celom svete, je toto to najmenej, čo pre vás môžeme urobiť!"

S týmito slovami vták odletel a za ním všetci jeho priatelia. Oblohu nad nimi na chvíľu zahalil červený mrak a potom postupne na obzore opäť vykukla modrá.

"Naozaj by sme mali nájsť spôsob, ako sa im poďakovať," povedal Santa Claus, keď si jemne omotal náhrdelník okolo krku a zapol ho.

"Mám nápad..." povedala pani Clausová s iskrou v očiach.

Na druhý deň, keď červené vtáky preleteli nad dedinou a hľadali drobky, čakalo ich prekvapenie: Na zemi na dedinskom námestí boli obrovskými písmenami z tisícov a tisícov červených semienok napísané slová "ĎAKUJEM". Vtáky túto chutnú pochúťku zhltli a od radosti nekonečne štebotali.